Seznamka
Jozef Mikloško
Autor: archiv Jozefa Mikloška
Jak jste se dostal víře? Je podle vás víra na Slovensku více zakořeněna než třeba v Čechách?
K viere som sa dostal od malička v rodine. Vyrastali sme v tieni Misijného domu SVD v Nitre. Chodili sme na májové litánie, miništrovali sme, priatelili sa s chlapcami, kandidátmi na kňazstvo. Boh bol stále v detskej izbe, tam sme sa modlili, spievali, stavali oltáriky. Prežil som nádherné detstvo. Doma vládla radosť, od mamy sme ju zdedili do života, aj humor a vedomie, že bez Boha sa nedá prežiť.
Rodičia boli hlboko veriaci. Mama bola organizátorka misijných akadémií, prispievateľka časopisov Svätá rodina a Hlasy z domova a z misií. Otec študoval na františkánskom gymnáziu v Skalici. Aj keď boli z iného cesta, vo viere nemali rozporov. Ako učitelia sa rýchlo dostali do konfliktov s režimom, prežili sledovania, vyšetrovania a domové prehliadky. Ako všetci slušní ľudia, aj oni sa báli, či nepríde Štb, či tatu nevyhodia zo školy a mamu nezavrú. Vnímali sme to, rodičia pred nami nič nezatajovali.
Chcem vyjadriť vďaku najmä mame Marte, ktorá zomrela 53 ročná. V r. 1999 Služobnice Ducha Svätého pripravovali pre európske stretnutie v Holandsku svedectvo o slovenskej veriacej žene. Vybrali si mamu a Rusku A. I. Abrikosovú, kresťanky, ktoré bojovali proti totalite, boli perzekvované a obe v 53 roku života zomreli na rakovinu. Ich životy boli, ako keď do mora hodíte kameň. Zmizne, ale vlna letí ďalej a nik nevie, čo ovplyvní a kedy sa mohutná vráti späť. Teším sa, že sa s ňou a s tatom raz stretnem a budem počuť jej hlboký smiech, ktorý je aj v nás.
S maminým mliekom a otcovými výpraskmi som nasával katolícku atmosféru, ktorá mi a mojim súrodencov pomáha celý život. Ani moje 4 deti a 11 vnukov s tým nemajú problémy. Berú to ako jedenie chleba. Je zázrakom, ako malá vnučka alebo vnuk si kľaknú večer na kolená a prosia Boha: „Ďakujem Ti za rodičov, pekný deň, za futbal, prosím Ťa, aby nás nestretlo nešťastie, aby k nám neprišli komunisti.“
S vierou som nemal problémy, nie je to otázka rozumu, ale srdca a Božej milosti. Je to dar, ktorý dostaneš, iba Boh vie prečo. Do neba vedie veľa ciest, koľko je ľudí. Keď tento výrok odmietajú, pripomeniem, že jeho autor je kardinál J. Ratzinger.
Na Slovensku je viera viac zakorenená ako v Čechách. Súvisí to s históriou, ale aj s mentalitou Slovákov - naše rieky tečú na juh, české na západ. Počas nášho národného vývoja katolícka a evanjelická cirkev boli lídrami týchto úsilí, aj politici bývali s cirkvou v spojení. Aj počas totality mala cirkev silné miesto v národe, kresťania boli jediní, ktorých sa komunisti báli. Tajná cirkev bola dobre organizovaná, zo západu sa k nám pašovalo veľa náboženských kníh. Som presvedčený, že ak je niekto veriaci v Čechách, berie to vážnejšie, u nás žije aj veľa papierových kresťanov, ktorí nejdú do hĺbky. Cirkev potrebujú len ku krstu, birmovke, sobášu a k pohrebu. Ich život málo ovplyvňuje viera. Obdivuhodným slovenských fenoménom sú masové púte a množstvo mladých aktívnych veriacich.
Ak Boh nie je, všetko je dovolené a boli by sme hlúpi, keby sme nemysleli len na seba. Keď zomrieme, zahrabú nás a zabudnú. Viera v Boha je ako „bungee jumping“, skok do priepasti, kde tesne nad skalami vás niekto privinie k srdcu.
Původním povoláním a vzděláním jste technik. Mnoho lidí s technickým vzděláním jsou věřící lidé.Čím to podle vás je?
Bol som matematik. Mám dve vysoké školy, bol som 6x promovaný. 27 rokov som sa naplno venoval matematike. Publikoval som 63 pôvodných vedeckých prác a 5 monografií. Matematika naučí abstraktne myslieť, logicky uvažovať, hľadať príčiny a súvislosti, asociatívne hľadať znalosti, byť kritický, hľadať nové, rozlúčiť sa so starým. Veda vás dovedie k myšlienke, že tento poriadok a účelnosť nemohol vzniknúť náhodou, že niekto to tu riadi, že svätec a darebák to nemôžu mať po smrti rovnaké. Božia láska a milosť dáva každému šancu a nádej, že sa to raz dobre skončí. Ak vývoj nie je dobrý, potom ešte nie sme na konci. Veda ma naučila, že mnohé zostane tajomstvom, nespravodlivosť, utrpenie a smrť, najmä detí. Napriek tomu: „Viem, komu som uveril a som si istý.“
Moja viera neznamená, že som vždy nadšený s ľudským rozhodnutiami hierarchii v cirkvi. Napriek tomu cirkev brány pekelné nepremôžu. Ľuďom, ktorým vyrástli bez viery nezazlievam, že ju nechápu, ešte im nechýba, žijú si dobre aj bez Boha. Vo svedomí má každý zakódované, čo je dobré a zlé. Som presvedčený, že keď človeka niečo prigniavi, napadne mu: „Odkiaľ som prišiel, načo som tu, kam pôjdem, keď zomriem“. Kladie ich duša človeka, nemožno ich ignorovať. Boh je milosrdný, každý deň nám dáva šance, aj keď krok k nemu musíme aj sami urobiť.
V mojom ľudskom a profesionálnom raste mi veľmi pomohli vedecké pobyty na Technickej univerzite v Mníchove, kde ako štipendista Alexander von Humboldta som mal výborné podmienky k práci. Po revolúcii som vedu zanechal, tituly nepoužívam. Veda je krásna vec, ale sú aj krajšie.
Jestli se nepletu,stál jste u zrodu myšlenky oddělení státu od církve, dnes spíše známé pod pojmem církevní restituce. Sledujete vývoj situace v ČR? Jaké je vůbec postavení církve ve vztahu ke státu na Slovensku?
Keď to v r. 1989 zázračne rachlo, bol som šťastný človek, rozhodnutý „žiť v pravde.“ Porevolučné mesiace, ba aj prvý rok, bol snahou o takýto život, potom v spoločnosti nastúpil tlak peňazí, médií, bulváru, reklamy, privatizácie. Objavil sa primitívny nacionalizmus a šoková terapia - šok, nie terapia. Od volieb 1992 na Slovensku pravda získala iné synonymá: peniaze, moc, úspech, korupcia.
V roku 1989 sme boli duchovne na tom, ako Nemci po vojne. Pustili sa do práce a krajinu vybudovali. Nám sa nepodarilo zmeniť zničené myslenie, lenivosť, nezodpovednosť a vedomie, že všetko za nás urobí vodca. Zmena tejto mentality je úlohou na viac generácií. Vlastnosti, ktoré sú pre to nutné, málo existovali. Ľudia sa k ním verbálne hlásili, ale po voľbách sa väčšina hrnula k víťazom, zabúdajúc na svoje presvedčenie, ktoré vlastne nikdy nemali.
Funkcia podpredsedu federálnej vlády bola jedným z vrcholov môjho života. Boli to rýchle dva roky tvrdej práce, plné akcií, rokovaní, behania po republike a zahraničí. Loď ČSFR sa otočila o 180 stupňov, rád si spomínam na 17 kolegov vo vláde, ktorí napriek rôznym dresom, temer dva roky ťahali za jeden koniec. Slovo úplatok, korupcia, klientelizmus som nepoznal. Vláda dobre pracovala, schválili sme 180 zákonov. Aj potom sme na seba nezabudli, 10 rokov sme sa 2x ročne stretávali.
Vo vláde som, okrem iných tém, mal na starosti aj vzťah štátu k cirkvám. Po 40 rokoch perzekúcie sa vtedy dosť dosiahlo vo veci nápravy krívd totality. KDH má silnú zásluhu na veciach, ktoré dnes berieme za samozrejmé. Ani vtedy nikto nepovedal: ďakujeme. Cirkevné reštitúcie vtedy a na Slovensku ani teraz, nesúviseli s odlukou cirkvi od štátu. Napr. majetky reholí boli počas dvoch nocí v apríli a máji 1950 surovo ukradnuté, 914 kláštorov sa zavrelo a rehole sa na 40 rokov zakázali. Tisíce mužov a žien zavreli do koncentračných táborov a väzení. Tento zločin bolo treba napraviť a podľa možnosti vrátiť rehoľníkom, čo im patrilo. Po roku 1948 sa ukradlo aj veľa majetku cirkví – budovy, semináre, tlačiarne, knižnice, ale aj lúky, polia a pasienky. Ak vláda ČSFR a aj vlády ČR a SR, reštituovali zlodejstvá komunistického puču vo februári 1948 – patrili tam športoviská, školy, majetky mládeže, žien, organizácií, tak aj cirkvám bolo treba ukradnuté vrátiť. Využívalo sa to 40 rokov, stav týchto majetkov bol vtedy biedny.
Jak vidíte vy, z vašeho pohledu, případ arcibiskupa Bezáka?
Je to mnohoparametrický problém. 52 ročného arcibiskupa Bezáka s raketovou kariérou, ktorú vymysleli iní, poslali do „vyhnanstva“, talianskeho kláštora, v ktorom najmladší mních ma 80 a zakázali mu verejné omše. Čo sa stalo?
- Zlyhali kolegovia biskupi, vatikánska kúria, v závere aj Bezák,
- odvolanie bez udania dôvodu a možnosti sa brániť je v 21. storočí nefér,
- u biskupov, kňazov a laikov takéto metódy vyvolávajú nedôveru a strach,
- nuncius nekvalifikovane prilieval olej do ohňa, miesto toho, aby hľadal spoločné riešenie, príliš sa miešal do slovenskej cirkvi,
- Bezákovi život nekončí, má ho pred sebou, keď mu doma nedovolili ani jednu verejnú omšu stratil nervy, pohovoril a popísal aj zbytočné veci.
Táto téma Slovensko stále bolí a polarizuje. Mnohé zostane tajomstvom a pravda nás nie vždy oslobodí. Ak to tajomstvo alebo nepravda vyvoláva bôľ a krivdu, nemožno zazlievať veriacim, že by radi poznali pozadie odvolania arcibiskupa. Bol známou osobnosťou, včera si pred ním ľudia kľakali, dnes je odstavený emeritus.
Pretože nebol odsúdený, pozerám sa na neho ako na nevinného. Od jeho priateľov biskupov by som čakal viac solidarity, priateľské gesto, či úsmev. Po vizitácii biskupa Baxanta vrabce čvirikali, že to takto skončí, vtedy sa podcenila úroveň veriacich. Z úst hovorcu KBS odznelo, že hlasy, ktoré predvídali tento postup, sú Dan Brownove fikcie. Mlčanie hierarchie vyvolávalo domnienky a neprajné názory. Katolícke noviny nepriniesli o kauze ani slovo, nuncius neodhadol svoju misiu. Jeho prílišné zasahovanie do miestnej Cirkvi je kontraproduktívne, o 11 primitívnych otázkach, ktoré niekto poslal cez neho do Vatikánu sa neoplatí ani hovoriť. Aj publikovaniu knihy zosnulého jezuitu Šebastiána Labu v Taliansku sa mohlo zabrániť.
Jozef Mikloško s Josephem Ratzingerem
Autor: archiv Jozefa Mikloška
Cirkev je mystické telo Kristovo, keď trpí jeden jeho úd, trpia všetky. Cirkev obhajuje ľudské práva, k ním patrí aj právo na spravodlivý súd a obhajobu. Počas 20 rokov práce arcibiskupa Sokola kontrola neprišla. počas necelých troch rokov nového sa zjavila, aj keď to nebola tá, ktorú sám požadoval. Kto kontrolu podnietil, kto vyberal vypočúvaných, nie je známe, nerobí sa to na základe listu občana, kňaza alebo organizácie. Rýchlosť riešenia svedčí o tom, že Slovensko má vo Vatikáne slabé zastúpenie. Razancia postupu tohto prípadu nebola štýlom Benedikta XVI. Päť rokov som ho sledoval, vo svojich prejavoch, knihách a rozhovoroch zdôrazňoval, že jeho metódou, ako prefekta Kongregácie, bol dialóg, vypočutie druhej strany, korešpondencia, napomenutie, až potom rozhodnutie, vo vieroučných otázkach vždy po konsense odborníkov.
Aj exarcibiskup v závere nezvládol situáciu. Jeho vystúpenia v médiách a knižné vydania boli príliš bolestínske. Mnohí svätci – páter Pio, Don Bosco, Filip Néri, si vytrpeli od Cirkvi omnoho viac, dlhé obdobie represií ich nezlomilo. Stretnutie exarcibiskupa s pápežom Františkom na všeobecnej audiencii potvrdilo, že prípad nie je skončený, aj keď očakávať radikálne zmeny nemožno. Uverejniť rozhovor Františka s Bezákom bolo netaktné, ťažko sa to dá urobiť iba na základe pohybu úst. Sme vďační českým biskupom, že pri návšteve ad limina spomenuli túto našu bolesť a aj predtým objektívne zaujímali svoje stanoviská.
Vraťme se ještě k církevním restitucím, je pravda, že byl tento zákon před schválením ještě za dob společného státu a že chybělo jen pár hlasů?
Vrátenie budov reholiam bol môj zákon. Bol to zoznamový zákon, kde každý objekt bolo treba dokladovať dokumentmi. Rehoľníci, najmä slovenskí, nevedeli pochopiť, že ak im to ukradli, teraz oni musia dokazovať, že im to patrilo. V prvom kole, ktoré schválilo FZ 19.7.1990, zo 74 objektov len 14 bolo zo Slovenska. 18.7.1991 sa zákonom č. 338/1991 vo FZ schválilo vrátenie 198 objektov, z toho 80 zo Slovenska. Vyvolávalo to veľa kritiky: čo tá cirkev vlastne chce, berie si budovy a doterajších „majiteľov“ vyhadzuje.
Globálna reštitúcia cirkví sa mala udiať zákonom vo FZ. 15.4.1992 bol zákon zamietnutý v českej a slovenskej časti Snemovne národov. Po dohodovacom konaní 28.4. Snemovňa ľudu a česká časť Snemovne národov zákon schválila, slovenská časť ho neschválila, chýbalo 6 hlasov. Poslanci KDH boli za, nikto z 11 poslancov SDĽ a 5 poslancov Spolužitia nebol za, v HZDS bol jeden za o 18 proti, v SNS dvaja za a 6 proti. Slovenskí poslanci v týchto stranách teda zapríčinili, že nedošlo k reštitúcii cirkví. Mečiar bol proti a vyhlásil, že reštitúcie si na Slovensku sami schválime, čo sa aj stalo. Keby to vtedy vo FZ prešlo, nemuseli mať Česi s tým 20 rokov opletačky. Vracať majetky „odlukou cirkvi od štátu“ v čase krízy, silnej ľavici v Čechách a celkovej nespokojnosti s politikou, vyvolalo veľa protestov.
V rokoch 1990-92 slovenskí biskupi požadoval vrátenie aj lúk, lesov a pasienkov, českí boli umiernenejší. Na Slovensku to urobilo viac škody ako osohu. Na Cirkev sa nalepili rôzni špekulanti a privatizéri, ktorí chceli zbohatnúť, čo sa niektorým podarilo. Cirkev sa v niektorých diecézach dostala do finančných problémov. Čechov toto obdobie ešte čaká, odporúčam vychádzať z našich, aj trpkých skúseností.
Vývoj Cirkvi v ČR pozorne sledujem. Kresťanskí politici Čiech, Moravy a Slovenska sa od revolúcie 2x ročne stretajú v Brne na debatu a situácii v politike a v Cirkvi. Je to veľmi užitočné, vždy sa na to teším, najbližšie to bude 6. prosince 2014.
Postoj štátu a cirkví na Slovensku je dobrý. Vládnuci Smer chápe dôležitosť cirkví, existuje akýsi pakt o neútočení a vzájomnom uznávaní „doložky výhod“. Cirkev sa k politickým záležitostiam málo vyjadruje, čo nie je pozitívne. Veci okolo rozkrádania, privatizácie, korupcie, klientelizmu, exekúcií, by si vyžadovali jej stanovisko. Najväčšie úspechy mala v poslednom čase spoluorganizovaním Pochodu za život v Košiciach s účasťou asi 80 tisíc ľudí, v Pastierskom liste k Vianociam, a v tom, že v kostoloch podporila referendum Aliancie za rodinu, ktoré však môže byť kontraproduktívne. Cirkev zaujala kladné stanovisko k tým, ktorí podporili nedávnu Ústavnú zmenu o manželstve. Toto si všimla celá Európa, SMER za to od svojich partnerov nedostal iba pochvalu.
Druhou část rozhovoru najdete zde.
