Nečakaný Advent

Článek k zamyšlení / Daniel Pastirčák / 5. prosince 2016
Nečakaný Advent

Daniel Pastirčák
Autor: archiv Daniela Pastirčáka

Možno to bude takto: Je noc. Obyvatelia nášho domu pokojne spia. Iba ja bdiem. V mysli mám  smutné obrazy  z večerných správ. Je advent, no nič šťastné k nám z budúcnosti neprichádza.  Svet sa otriasa v základoch. Utečenci utekajú z rozvalín rozvrátených  miest. Politici sa chystajú obohnať náš svet plotmi zo žiletiek. Európu zasiahol brexit a Amerika trupuje.  Smutní ďalej smútia, pijani ďalej pijú, manželstvá sa ďalej rozpadajú, deti ďalej unikajú do chemických rajov, chorí  ďalej chorľavejú, hladný ďalej hladujú, ľudia ďalej umierajú...

Idem do chladničky, aby som prišiel na veselšie myšlienky.  Ohrievam posledný zvyšok kapustnice.  Modrý plamienok plynu vo mne prebudí mystickú náladu. Premýšľam o  téme adventnej kázne.  Listujem v hlave. Mám v nej kopu osvedčených tém. Napríklad: Anjel Gabriel a Mária. Pred očami mám pokojné snivé obrazy - Da Vinciho či Rafaelovo Zvestovanie.  Bolo by to upokojujúce a pekné: Mohol by som kázeň nazvať:  Adventné zvestovanie radosti. Bolo by to originálne a vhodne by to podčiarklo hlavnú myšlienku. Čosi mi však nedá. V duchu si predstavujem  uškŕňajúce sa tváre mojich detí.  Radosti – to nemyslíš vážne?  Za ich tvárami vidím všetky tie ligotavé pozlátka  zdobiace predčasným Adventom výklady  obchodných domov.   Všetku tú umelú radosť, ktorou chceme prekryť úzkosť zo sveta ktorý sa nám otriasa v základoch.

Áno. Celé sme to pomotali. Advent predsa nie je o idylke pokoja a radosti. Advent  je výzva na cestu, výzva k dobrodružstvu, výzva opustiť istotu nášho zabezpečeného sveta a vykročiť v ústrety neistote toho neznámeho Božieho. Azda preto Angličania dobrodružstvo nazvali adventure. Advent je vyrušenie z malátneho polospánku:  Spiaci pastieri vyrušení polnočnými anjelmi -  Perzkí mágovia vyrušený hviezdou.

Možno o nich, o tých šialencoch, bláznivých mudrcoch, by som mal kázať. O ľuďoch nepokoja,  o hľadačoch zmyslu bytia, ktorí opúšťajú bohatstvo, bezpečie domova a vydávajú sa na cestu púšťou za neznámou hviezdou. Advent nepokoja – tak by sa to mohlo volať.  

Nechám kapustnicu chladnúť na stole a ponáhľam sa k dverám. Je treba otvoriť dvere, prebehnúť pavlačou a zbehnúť po schodoch dolu k počítaču.   Myšlienky si treba zaznačiť kým sa nerozplynú. 

Nečakaný Advent

Daniel Pastirčák
Autor: archiv autora / Boris Neméth

No skôr ako sa dostanem k dverám, obklopí ma tma. Svetlo zhaslo. Vypadol prúd. Šmátram po kľučke. Chcem sa pozrieť  na poistky. Nič pred sebou však nedokážem nahmatať. Obrátim sa dozadu (aspoň sa mi zdá že som sa obrátil). Urobím niekoľko ráznych krokov.  (Nie som si istý či vôbec na niečo našľapujem.)   Chcem nájsť okno, aby som sa pozrel či v dome naproti svietia. Možno vypadla celá ulica. Neviem ho nájsť.  Čo ak to okno nikde nie je!  Pobehujem tmou sem a tam. Na nič nenašľapujem do ničoho nevrážam. Po chvíli to viem naisto.  Nie je tu kuchyňa chodba ani  izba, nie je ani dom naproti, nie je ani náš dom, nie je ani ulica, ani mesto... Nevypadol prúd. Vypadlo Všetko.

Až teraz som si uvedomil to Ticho. Chvíľu som To nevedel ani pomenovať. Doteraz som nič podobné  nezažil.  Také ticho som ešte nepočul. Nikdy.  Nepočujem nič, ani vlastný dych. Kladiem si jednu dlaň na hruď, druhú pod nos. No ani hruď ani nos nie sú kde by mali byť.   Evidentne nedýcham.  Tam kde by som mal byť nie som,  hoci  napriek tomu (ak sa nemýlim) Som.

Zisťujem, že to neznáme čo ma obklopuje nie je tma ale   Svetlo. Teda, aby som bol presný, nie svetlo v bežnom zmysle slova. Nie svetlo hmoty,  skôr  svetlo vedomia.  Ani svetlo vedomia nie, skôr Život. Život  sám úplný,  bezo zvyšku. Cítim ho na sebe ako nesmierny prúd bytia.  Preniká všetkým. Úplne všetkým. Prameň, z ktorého som doteraz  deň za dňom pil  iba dúšok po dúšku  ma zaplavil. Topím sa v ňom.  Vnímam ho priamo, ako neohraničenú záplavu Radosti, Hrôzy  a Úžasu.  Stretol som sa s Nekonečnom.

Odkryla sa predo mnou Skutočnosť.  Hovorí: Slovo za slovom čistú pravdu.  Každé slovo ma z niečoho vyzlieka. Napokon  som úplne nahý.  Obnažený pred pohľadom  Toho ktorý vidí. Je predo mnou, je za mnou, je okolo mňa je vo mne.  Múr medzi tým, čo je vonku a tým čo je vo vnútri padol. Som neohraničený, bezbranný, vydaný napospas Pravde. Padli zo mňa všetky masky. Nič už nemožno skryť.  Hlas. Ten hlas!? Je akýsi známi: Môj vlastný hlas? Spomienky, svedomie..? Hovorí veci, ktoré chcel dávno povedať. No doteraz nikdy nebolo dosť ticha. 

A vtedy to príde.   V tom svetle totálnej Prítomnosti, úplne zaplavený Tebou zistím, že minulosť nikdy nepominula. Je tu. Všetko: každá vec ktorú som videl, cítil, myslel, chcel, všetko čo som  vykonal mysľou  i  telom.   Takto som sa doposiaľ  ešte nevidel – celý, nerozdelený  sekvenciami času -  dieťa, mládenec, dospelý i starec v jednej osobe. Čas sa rozplynul.

Teraz ťa vidím Kriste. Priamo, tvárou v tvár. Aké zvláštne:  Tvoja tvár sa neustále mení. Máš tvar  tučného chlapca z našej triedy, vysmievali sme sa mu pre jeho maďarský prízvuk, alebo toho druhého s medovým hlasom; posmešne sme ten hlas napodobovali; nevolali sme ho inak ako „buzerant“. Máš tvár chudobného príbuzného, večne ufrflaný, neznesiteľná povaha, možno preto sme jeho  biedu prehliadali. Máš  tvár spolužiakov, kolegov či príbuzných,  tých ktorých som odsúdil, ktorými som pohŕdal, ktorých som ohovoril. Tvár  bedárov, bezdomovcov, utečencov defilujúcich za hranicami našej unudenej bezpečnosti, tváre chorých, umierajúcich, ktorých som vo svojom zhone za vetrom obišiel. Sú tu všetci.  A oni  všetci sú Ty

Nepozeraj sa na mňa. Nepozeraj sa Kriste tými ich očami. Kam sa mám pred tým pohľadom skryť? Hudba svetla je ako smiech. Pred jej výsmechom sa scvrkávam ako sušená slivka.  Prepadám sa do seba. Zostáva zo mňa iba Nič. Bod bez rozsahu, obsah bez objemu.

A Ty si zrazu   len jediná veľká Rana. Otváraš sa.  Vstúp.  šepkáš. (Alebo sa mi to iba zdalo?) Vstúp. Všetko je vyrovnané, všetko je zmierené. Vstúpim a ...  Tam... Ste tam všetci milovaní i prehliadaní, hladní i sítí, chorí i zdraví, cudzinci i domáci, sudcovia i obvinení, obete i páchatelia.  Všetci sme v tej tragikomédii zohrávali raz tú, raz onú rolu. Hra sa skončila. Rekvizity a masky sme odovzdali rekvizitárovi.

Čas dohorel, láska sa zavŕšila.  Začala večnosť.   


Daniel Pastirčák je kazatel Církve bratrské v Bratislavě - Sbor Kaplnka, básník a výtvarník.

Zaujal Vás tento článek? Sdílejte ho a šiřte dál:


 

Diskuze k článku

Christnet.eu chce umožnit svobodnou diskuzi, ale vyhrazuje si právo neukládat či mazat příspěvky v rozporu s pravidly diskusí: nadávky, osobní útoky na autora či ostatní komentátory, neucelenost logiky, příliš gramatických chyb, nedostatek konkrétních argumentů k tématu, obecné stížnosti na redakci, opakovaní stejných argumentů, falešné jméno nebo e-mailová adresu pro potvrzení komentáře, VÝKŘIK prostřednictvím velkých písmen, nepodložené argumenty a nepravdy, příliš dlouhé příspěvky, a obecně i příspěvky, které k diskuzi nepřidají nic nového.

Proč již není možné příspěvky do diskuzí pod články vkládat přímo?

Timotej.cz

 

Bankovní spojení

Nový účet bez poplatků: 2900316130/2010 Starý účet 267841001/5500 stále platí.

Rubriky

Anketa

Půjdete k volbám?
Ano
95%
 
Ne
5%
 
Ještě nevím
0%
 
(Počet hlasů celkem: 19)