„Bez rozporov ťa nemožno pochopiť,“ prihovára sa v nekrológu Daniel Pastirčák Mariánovi Vargovi. Patril k jeho najbližším ľuďom, sprevádzal ho aj v záverečných chvíľach jeho života a vo svojom cirkevnom chráme na bratislavskej Cukrovej ulici ho odprevadil v nedeľu popoludní aj na poslednej rozlúčke.

Keď som prvý raz videl Bergólia, vo chvíli keď sa stal pápežom Františkom, ako vstúpil na balkón nad Námestím svätého Petra a čakajúci zástup oslovil: „Bon giorno“ a potom  zhromaždených poprosil  aby ho požehnali, vravel som si: „Koho mi ten človek, pripomína, kde som už takého človeka videl?“ Vtom mi to doplo... Jasné! Celkom ako António. Ten človek plný čírej ľudskosti mi pripomína Tónka Srholca.

Nad svetom hustne oblak strachu. Morom sa plavia chatrné bárky napchané, telo vedľa tela, ľudskými bytosťami. Majú strach. Unikajú z krajín kde sa v mene Boha stínajú hlavy tým, ktorí veria inak.  Vyloďujú sa na pobrežiach Európy. Bojíme sa, že zaplavia náš svet? Kto sa za nich postaví? Kto ich prijme?  V bratislavských uliciach, skôr než k nám vkročila jediná noha,  zdvíhalo proti prichádzajúcim päste tisíce nabúchaných dobre živených ľudí: Za Boha a za národ. Oni sa stali hovorcami nášho národa? 

V čase, keď sa Benedikt, na prekvapenie mnohých, rozhodol zo svojho rímskeho stolca odstúpiť, bol som pozývaný do TA3 ako jeden z komentátorov vatikánskych premien. V okamihu zvolenia nového pápeža som sedel v televíznom štúdiu. Mal som zareagovať. Bol som Františkom úprimne zaskočený: „Vyzerá ako človek, ktorého prezliekli za pápeža.“