Seznamka
Jozef Mikloško s manželkou
Autor: archiv Jozefa Mikloška
Jak vnímáte z vašeho pohledu papeže Františka?
Je to človek, na ktorého Cirkev už dlho čakala. Ľudia dobrej vôle cítia, že práve toto potrebuje dnešná Cirkev, na ktorú sa útočí zo všetkých strán. Jeho juhoamerická skúsenosť je neopakovateľná. Je to muž pre túto dobu, s nečakanými gestami a aktivitami, pomenúva veci priamo, nemá tabu témy a žije tak, ako predtým, skromne a blízko ľudí. Jeho posledná exhortácia Gaudium evangelii je báseň s veľkým myšlienkovým nábojom. Aj u nás sme ju rýchlo vydali, ale sa o nej málo hovorí. Detailné obsahy jeho kázní sa dozvedáme zo stránky českého vatikánskeho rozhlasu. Malo by to byť tak, že keď pápež niečo navrhne, do dvoch týždňov by to mali komentovať kardináli, do mesiaca biskupi a potom všetci kňazi a aj laici. Je to ako za totality, keď sa uznesenia strácali ako voda v piesku na púšti. Ľudia o nich nevedeli a ich ignorovali. Pápežove slová o karierizme v Cirkvi, jej bohatstve, vyhorenosti, odtrhnutosti od problémov ľudí, vzťahu k chudobným a angažovanosti laikov treba hlásať zo striech a žiť v dennej praxe cirkvi.
Verím v dôležitosť Katolíckej cirkvi, ktorej som členom, v jej skúsenosť a historickú múdrosť, napriek jej nedostatkom. Kritizujem ju konštruktívne, lebo ju mám rád a vždy v nej zostanem. Cirkev nesmie byť nekritická, nesmie mať tabu témy, nesmie potierať názory, ktoré sú jej nepríjemné alebo nevie na ne odpovedať.
Napadlo vás někdy vydat se na kněžskou dráhu? Co pro vás znamená rodina?
Mladosť sme prežívali spolu s chlapcami, ktorí študovali za kňazov. Nás, kalvárskych šarvancov, bola asi 50-ka. Teraz po rokoch sa zasa stretáme, najbližšie 11-te stretnutie bude 6.9.2014 v Nitre. Z našich stretávok srší, že mladosť nás nasmerovala k viere v Boha a snahe žiť podľa jeho prikázaní. Aj ja som chcel byť kňazom – misionárom. Spolu so sestrou Andrejou, vincentkou, inštrumentárkou na chirurgii, sme chceli ísť na misií do cudzích krajov. Po likvidácií reholí a seminárov sa sny skončili, v r. 1956 som išiel študovať matematiku a chémiu.
Rodina je základ všetkého, často o tom hovorím aj v parlamente. Aj zásluhou KDH sa do slovenskej Ústavy dostalo, že „Manželstvo je jedinečným zväzkom jedného muža a jednej ženy. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.“ 29. augusta tohto roku oslávim s manželkou zlatú svadbu, 50-výročie. Sme Bohu vďační za všetko. Máme 5 detí (prvá Monika zomrela zdravá pri pôrode v r. 1965), 12 vnukov (6-mesačný Miško sa pri nezavinenej autonehode zabil) a jedného pravnuka, druhý je na ceste. Ak k deťom pripočítam ich partnerov a nezabudnem na svokru, ktorá má 96, naša rodinná mafia má 24 členov päť žijúcich generácií. Rodina je miestom, v ktorom sa rozhoduje o budúcnosti dieťaťa. Bez detí a vnukov by to nebolo ono! Dobré manželstvo je Boží dar, je to však tvrdá rehola, kde jej členovia nemôžu požiadať ani o zmenu kláštora, ani o zmenu šéfa, lebo platí „do tvojej alebo mojej smrti!“
Evropa a EU je postavena na křesťanských základech. Myslíte si, že to stále platí? Jak vůbec vidíte budoucnost EU, potažmo eura?
Európa má kresťanské korene, napriek tomu sa nepodarilo uviesť tento fakt do Európskych dokumentov. V Lisabonskej zmluve chýba zmienka o Bohu a kresťanských koreňoch. EÚ si píli konár, na ktorom sedí. R. Buttiglione povedal: „Európa potrebuje dušu, sme národy s kresťanskými koreňmi, politika sa musí opierať o hodnoty.“. Integráciu nemožno odtrhnúť od ideí patrónov Európy, ktorí prispeli k porozumeniu národov. Prvým bol sv. Benedikt, ďalších vyhlásil Ján Pavol II.: sv. Cyrila a Metoda, sv. Brigitu Švédsku, sv. Katarínu Siensku, sv. Editu Steinovú.
Slovensko a Česko sú súčasťou EÚ. Európa nie je našim nepriateľom, nie je problémom, skôr jeho riešením. Naše národy ju tiež obohacujú, máme nezastupiteľnú úlohu vo vydávaní svedectva, že EÚ musí stáť na duchovných hodnotách. Chceme byť dôveryhodní členovia EÚ, s rovnováhou medzi zachovaním vlastnej identity a prispôsobením sa globalizacii. Treba posiľňovať európske vedomie, EÚ môžeme meniť, sme za ňu spoluzodpovední. Bude silná, ak bude uplatňovať slobodu, subsidiaritu, solidaritu a rozpočtovú zodpovednosť.
Encyklika Benedikta XVI. „Láska v pravde“ hovorí o kríze, ktorej príčinou je chamtivosť a život na dlh. Ľuďom sa nepáči centralizmus Bruselu, jeho pomalosť, byrokracia a predpisy brzdiace národné iniciatívy. V EK pracuje 20 tis. úradníkov, v ER je 158 komisií, v NATO 400. Prednosť majú záujmy štátov – biznis, obchod, ekonomika a financie. K jednote EÚ s 23 jazykmi a 600 tisíc stránkami dokumentov neprispieva len ekonomika a financie, ale aj kultúra, šport, umenie a vzdelanie.
Pod heslom Zjednotení v rozmanitosti prebieha reunifikácia Európy. Sme rozmanití, ale nezjednotení. Sme najväčším trhom s vyše 500 mil. obyvateľov, produkujeme 20% HDP sveta, euro je najsilnejšia mena, ktorá nás chráni pred špekuláciami. Národné štáty si musia udržať suverenitu a hľadať hranicu, pri ktorej sa národný záujem rozíde s európskym. Solidarita neplatí pre žijúcich na dlh bez uskromnenia.
Kríza je hrozbou, ale aj šancou, môže EÚ očistiť a posilniť. Opatrenia proti nej sú oneskorené, v obchode s derivátmi je 1500 biliónov Euro, HDP sveta je 25x menšie. O zlom finančnom systéme, bankách a burzách sa málo hovorí. Banky majú zisky, boli oddlžené, mali by niečo vrátiť. Z derivátov získavali, straty hádžu na všetkých.
Európsky sociálny systém vyprodukoval 20 mil. nezamestnaných, medzi 220 najlepšími univerzitami sveta sú iba dve európske. Európa vymiera, má nízky rast populácie, ale sa bráni imigrácii. EÚ zabúda na svoju bezpečnosť, nebuduje si svoju armádu, ochranu hľadá v NATO. Jeho pilierom je USA, ktorého unilaterálne akcie sú známe. Brusel doteraz spravil málo k zmene finančného systému. Kozmetické úpravy nestačia, tlačenie nekrytých peňazí situáciu komplikuje. Pumpovanie peňazí do nefungujúceho systému a zlých bánk nemá zmysel.
Európa a svet potrebuje alternatívu založenú na morálke. Peniaze, antikultúra, antivýchova a bezhraničná sloboda produkujú ľudí, ktorí plnia väznice. Ľudstvo nemá hranice rastu, zlý je model rozdeľovania bohatstva. Človek je stvorený na obraz Boží, má pozitívnu hodnotu. Antikultúra „rock-drogy-sex-násilie“ ničí mládež. Naša civilizácia sa opiera o Kapitol, Akropolu a Golgotu. Kapitol symbolizuje právo, spravodlivosť a silu, Akropol umenie, vedu a demokraciu a Golgota lásku, obetu a zmierenie.
Jak vidíte situaci na Ukrajině? Přece jen je to konflikt, který je hodně blízko.
V septembri 2013 náš spisovateľský Pi-klub, ktorého som predsedom, navštívil Užhorod na Ukrajine. V zaujímavom programe sme zacítili napätie v spoločnosti, nespokojnosť s vládou, chudobu a neporiadok, súvis politikov s oligarchami. Vyústilo to do dnešnej situácii, na ktorej nesú vinu USA, EÚ, Ukrajina a Rusko. Ako člen zahraničného výboru NR SR, som absolvoval mnoho debát na túto tému.
USA sú vo veľkých, najmä finančných problémoch. Tlačí ich Irak, Afganistan, ale aj zadĺženosť. Chcú vyprovokovať konflikt s Ruskom. Podporovali Majdan, príliš zasahovali do tvorby novej vlády, ktorá po zostrelení dopravného lietadla podala demisiu. Peniaze MMF Ukrajine nepomôžu. Chytí sa do pasce, ako iné krajiny, naviac, teraz ich míňa na zbytočný vojenský konflikt.
EÚ vstúpila do rokovaní neskoro, s vlastnými hospodárskymi záujmami. Asociačnú zmluvu podpísala s Ukrajinou najmä pre možnosť vývozu svojich výrobkov. Naivné predstavy Ukrajiny, že teraz sa im otvorí schengenský priestor a stanú sa členmi EÚ, treba zreálniť. Európa je vojensky slabá a spoľahnúť sa iba na NATO, vlastne na USA, môže znamenať zasa zatiahnutie do dobrodružstiev. Vstupom NATO do Ukrajiny, napriek tomu, že bol prísľub nerozširovať ho na východ, sa všetko skomplikuje.
Ukrajina má tiež maslo na hlave. Jej orientácia na Západ ju polarizuje a štiepi. Agresívne protesty Majdanu boli platenými akciami na vyvolávanie nepokojov, doteraz sa nevysvetlili snajperi, ktorí strieľali do ľudí. Prvoradé obmedzenie ruského jazyka bolo provokáciou. Janukovyč bol zlý, ale tí, čo na odporúčanie USA prišli po ňom, mali tiež veľa chýb. Otázky okolo zostrelenia civilného lietadla sú kľúčové, určite sa dozvieme, kto bol vinníkom tohto barbarstva.
Rusko jednalo s Krymom ako medveď s plastom medu. Podľa Putina anexiu urobila krymská domobrana. Začať hranice meniť zmanipulovaným referendom je precedens, ktorý v Európe môže viesť k vážnym konfliktom. Momentálne embargo EÚ a USA na styky s Ruskom neprinesie nič a vráti sa k nám ako bumerang.
"Člověk nemá brát sám sebe příliš vážně."
Autor: archiv Jozefa Mikloška
Vrcholom tohto diania je zostrelenie civilného lietadla - vojnový zločin. Isto sa dozvieme, kto bol vinníkom, aj keď nevinným obetiam to nepomôže. Darmo sa budú vyhovárať na omyl, bol to premyslený deštruktívny čin, ktorý mal niekomu poslúžiť. V čase Wikileaks a Snowdena to onedlho bude v titulkoch.
9.mája 2014 som bol pozvaný aj na recepciu Ruska k Dňu víťazstva. Rád by som tam stretol priateľov, ale nedalo sa. Pokloniť sa padlým bolo v poriadku, ale uznať anexiu Krymu nie je možné. Zmeny každej hranice v Európe sú nebezpečné.
Po slávnostnej vojenskej prehliadke na Červenom námestí v Moskve, Putin arogantne oslavoval Deň víťazstva na Kryme. Rusom zakázal používať nadávky, strieľať do ľudí však nezakázal. Vysoko si cením ruskú hudbu, vedu, literatúru, umenie, poéziu a šport, ale odsudzujem agresívne avantúry, ktoré môžu destabilizovať Európu. Po roku 1968 sme kvôli jednej z nich žili 21 rokov iné životy, nie naše.
Navštěvujete také Českou republiku? Máte nějaké oblíbené místo? Jak vidíte vy česko-slovenské vztahy?
V ČR som žil dva a pol roka (1990-92), 2 roky ako podpredseda federálnej vlády, pol roka vo Federálnom zhromaždení (FZ). Keď som sa v r. 1994 stretol s talianským senátorom F. Piccollim, povedal mi: „Vo vláde v r. 1990-92 si prežil dva šťastné roky, potom prišla hlúposť Západu, ktorá všetko pokazila. Ultraliberálne hospodárstvo, ku ktorému vás presvedčili, bolo proti štátu.“
Praha bola vtedy pupok sveta, kľučky si podávali svetové hviezdy politiky, kultúry, vedy a umenia, často som bol pri tom. Toto obdobie som opísal v knihe Veľmi prísne tajné – ako sme boli slobodní. Vznik Slovenskej republiky, v ktorú mnohí neverili, stál za to. Teraz už nikoho nezaujíma, kto sa na nej priživil. Hlavne na začiatku si nezaslúžila politikov, ktorí neberú politiku ako službu druhým, ale sebe.
Na posledný polrok vo FZ nerád spomínam. Víťazi brali všetko, chovali sa arogantne a nekompetentne, bola to predzvesť budúcich časov. Vrátil som sa na Slovensko, kde ma nikto nepotreboval. Hrubý mečiarovsky štýl politiky pokračoval až do volieb v r. 1998.
Rok 1993 priniesol samostatnosť Slovenska. Z hľadiska našich reprezentantov, ich politickej kultúry a postoja k opozícii sa jednalo o „20 karátových sedlákov“. U nás zavládol amaterizmus, nacionalizmus, lenivosť, nenávisť a podceňovanie tých, ktorí nesúhlasili s týmito metódami práce a ktorí nemenili názory podľa toho, ako fúkal vietor.
Slováci chcú často všetko rýchlo mať. Táto snaha je často neúmerná ich schopnostiam, talentu a vzdelaniu. Mnohí všetko kritizujú, keď sa ich nereálne plány neplnia, na vine sú druhí, prípadne EÚ, Euro, cirkvi, všetci, len nie oni. Na Slovensku máme 1,3 mil. exekúcií, mnohé sú bezohľadné, ale mnohé si ľudia zapríčinili sami, pretože chcú žiť nad pomery, ako to propagujú komerčné televízie a celebrity.
Svet reklamy, konzumu, vyvolených a vyholených, bulvárnych médií, systému tu a teraz, všetko rýchlo mať a vyskúšať, je chorý, normálnemu človekovi cudzí. Aj sloboda má svoje hranice, za ktorými už ohrozuje slobodu iných a stavia sa proti morálnym zákonom nášho svedomia, ktoré nemožno zmeniť väčšinou
Ako predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska, často sa stretám so seniormi z Európy. Je nás stále viac, deti sa nerodia. Na Slovensku je 1,3 mil. seniorov s penziami, ktorých priemer je asi 399 Euro. Občas sa vyhrážam, že spravíme politickú stranu a vyhráme voľby. Mladí rýchlo bežia, ale starí poznajú skratky.
Česko-slovenské vzťahy sú veľmi dobré. Sme z jedného hniezda, v ktorom sme dlho žili. Nesmieme sa príliš zamerať na minulosť, na skutočné a aj domnelé krivdy. Treba spolupracovať s krajinami V4, ale aj s inými, najmä kresťansky orientovanými krajinami – Chorvátskom, Slovinskom, Rakúskom, Talianskom, Nemeckom.
Českú republiku, žiaľ, málo navštevujem. Už som spomenul 2x ročne stretnutie kresťanských politikov v Brne, spisovateľskí Pi-klub chodí občas za exsenátorom Jozefom Kaňom do Dolných Bojanovíc, ide o priateľstvo, víno, spev a cimbálky. Vždy ma tam prekvapí čistota, poriadok a podnikavosť, aktívny pán farár a starosta, vinári aj podnikatelia. Kde Boh hospodári, tam sa ľuďom darí.
Tento rok k 50 výročiu sobáša nám deti kúpili trojdňový zájazd do Prahy. Bývali sme v hoteli Tulipán v Pruhonicích. Bol to perfektný „zájezd“, chodili sme do Prahy a boli sme po rokoch milo prekvapení. Zreštaurované domy, dobrá doprava, poriadok a čistota, nízke ceny v hospodách. V politike – vzťah k EÚ, Euru, k cirkvi, majú asi Česi viac problémov ako Slováci. Ale vaši ľudia viac pochopili nové šance a využívajú ich.
Setkal jste se s mnoha lidmi, kterého z nich si obzvlášť vážíte? Koho byste rád potkal a s kým si popovídal?
Stretanie s ľuďmi, i keď prináša aj ťažkosti, ma stále veľmi baví, ako politika, kresťana, aj spisovateľa. Nikdy nevynechám príležitosť na stretnutia, dozviem sa na nich veľa, každý človek prežil unikátny život, ktorý stoji za vypočutie. Vo svete mám veľa priateľov, s mnohými sa už nikdy neuvidím, ale zostávame si vzájomne v srdciach. Ako vo vlaku, za pár hodín sa môžete zblížiť s ľuďmi okolo seba, aj keď ich viac neuvidíte.
Manželka tvrdí, že mám schopnosť priťahovať zvláštnych ľudí, často takých, ktorí to nemali v živote ľahké, bojovali s veternými mlynmi a často s čistým štítom prehrali. Z mnohých spomeniem napr. Lyndona LaRouche, Ramsey Clarka a Gerda Hamera.Rád by som sa s nimi ešte stretol, aj keď žijú ďaleko. Prvý, opakovaný a väznený kandidát na prezidenta USA tvrdo kritizoval kapitalizmus a pred vyše 20 rokmi predpovedal jeho problémy. Druhý bol za prezidenta Johsona ministrom spravodlivosti, zasadzoval sa za prenasledovaných, bol obhajcom aj Sadama Hussaina, keď videl, ako s ním jednajú. Tretí objavil pôvod a liečenie mnohých chorôb, najmä rakoviny. Ohrozil tým klasickú medicínu a farmaceutický priemysel – odstavili ho a zavreli do väzenia.
Rád by som sa stretol aj s mojim vzormi minulosti: vedcami N. Wienerom, spisovateľmi K. Paustovskim a A. Solženicynom, bežcom E. Zátopkom a žrďkárom B. Richardsom. Tí sú už mŕtvi, v nebi si všetko dopovieme.
Stretnutia s neobyčajnými ľuďmi nemusím organizovať. Boh mi ich stále posiela do cesty. V mnohých zostáva po celý život iskra, nápady a myšlienky.
Slobodu som najlepšie pochopil pri návštevách USA. Vonku zúrila, temer bezbrehá, každý sa snažil zo života čo najviac uchmatnúť. Ľudia sa naháňali, bojovali za svoje protichodné záujmy. Keď prijmete túto hru, ste stratený. Vaša tvorivosť a nápady uletia ako motýle. Ak sa nedáte opantať reklamou, televíziou, naháňaním sa za džobmi a úspechom, môžete všade prežiť pekný život, aj keď to nie je ľahké.
Teším sa, že vlak kapitalizmu, už dávno v úpadkovej fáze, odišiel, neráta so mnou a rúti sa preč. Pozorujem ho, ako sa vzďaľuje po slepej koľaji, som rád, že nikto z mojich blízkych v ňom nesedí. V r. 1989 sme na barikádach nebojovali preto, aby nás totalitné myslenie a arogancia moci viedla dnešnými cestami. Chýbajú nám a Európe vodcovia na ktorých je spoľahnutie, ktorí ovce odvedú z okraja priepasti.
Krajina, ktorej ľudia veľa trpeli, veľa vie, má dobrých spisovateľov. Mojim vzdialeným priateľom je Konštantín Paustovskij, ruský romantik, zomrel v r. 1968. Čítanie jeho diel vo mne vyvoláva chuť do písania, nečakané asociácie a spomienky. Jeho „Zlatá ruža“ mi zostala blízka 50 rokov. Mám rád jeho vieru v inšpiráciu, ktorá náhle odhalí vlastné možnosti a tvorivosť. Je fascinujúce, že každý deň sa môže objaviť dôležitá myšlienka, treba ju trpezlivo čakať.
Iným priateľom je A. Solženicyna. Podľa neho cieľom literatúry je „všímať si tajnosti ľudského srdca a svedomia, konflikty medzi životom a smrťou, prekonávanie duševných bolestí.“ Spisovatelia a básnici by mali ľuďom otvárať oči, pretože vidia viac ako iní. Mali by pomáhať ľuďom žiť a dávať im nádej a optimizmus. Kto stále pripomína iba žumpu, posteľ, zvady a horory, zarobí viac, ale ľudí skôr gniavi ako povznáša, skôr upevňuje v názore nezmeniť sa, ako sa pokúšať stať sa lepším.
Počas 5 rokov v Ríme, kde som bol veľvyslancom, som sa často stretal s pápežmi Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI., bolo to 19 krát. Boli to skromní a dobrotiví ľudia, z mäsa a krvi, s charizmou ľudí počúvať a zaujímať sa o nich. Wojtyla bol filozof a slovanský básnik, šoumen, najmä s mladými rýchlo nadviazal kontakt. Ratzinger bol zdržanlivejší, ostýchavejší, nemecký teológ, jemný intelektuál, vedec a pedagóg. Z vedeckej práci bol zvyknutý hovoriť o všetkom, hľadať nové a kritizovať staré.
Jozef Mikloško (pátý zleva) jako člen federální vlády
Autor: archiv Jozefa Mikloška
Zaujímavých ľudí poznáš po pár slovách, úsmevoch, či geste - preskočí iskra a navždy sú tvojimi priateľmi, aj keď ich viac neuvidíš. V Taliansku som často stretal s takýchto ľudí. Koluje v nich krv Etruskov a starých Rimanov, sú nobilitou, aj keď celý život neopustili svoju dedinu. Aj na Slovensku máme dosť takých, nie nadarmo nás jeden Talian nazval národ „con nobile cuore“, so šľachetným srdcom. Taliani majú v krvi hormón kultúrnosti, povedal to košický rodák, spisovateľ Šándor Marai, ktorý im zabránil, aby sa ich dotkla civilizácia. Srší to z karabiniera, predavača, aj čašníka.
Máte čas také odpočívat?
Nechcem vyzerať ako superman, ale veľa neodpočívam. Na dovolenkách je vždy okolo nás veľa detí a vnukov, aj doma je to často tak. V Taliansku som sa naučil poobede si na 20-30 minút ľahnúť, málokedy zaspím. Cez deň mám stále niečo na prácu, robím to paralelne - time sharingom - písanie, čítanie, blogovanie, facebookovanie, diskusie na internete, rozmýšľanie, občas aj upratovanie. Tužka a papier je vždy pri mne. Keď tých papierov je veľa, triedim ich. Najlepšie sa pracuje v noci, spávať chodím okolo jednej, nemám čas dlho zaspávať, štvrťka stilnoxu to vyrieši. Ráno sa deň začína po 8 hod. Boh mi dal dobré zdravie, choroby ma obchádzajú. Športu sa nevyhýbam, mám dobrú kondíciu, pred pár dňami sme hrali 90 min. futbal s mladými na slnku, vydržal som naplno behať, prehrali sme 17:15, v jedenástkach sme vyhrali.
Som rád, že žijem. Každý deň je darom a novým začiatkom, v ktorom ma čaká nové dobrodružstvo. Púšťať sa do viacerých vecí súčasne, organizovať akcie, ktoré ľudí potešia a zjednotia, zobrať si na seba aj veci, ktoré sa „nedajú“ urobiť, to ma vždy lákalo - naučil ma to šport. Vždy mi išli na nervy ľudia, ktorí na všetko povedali: počkajme, zvážime, uvidíme. Na nápady iných som nehovoril nie, ale „prečo nie?“
Jaké je vaše životní krédo?
Mojim hlavným textom z Nového zákona je: „Hľadajte kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné sa vám pridá.“ Neraz som sa presvedčil, že je to pravda.
Som presvedčený, že platí zákon zachovania lásky a aj nenávisti. Každé dobré slovo a úmysel sa ti vráti, keď nie tebe, tak druhým, letí vesmírom a urobí ľuďom dobre. Ale aj každý podvod, podraz, ohovárania a nenávisť sa vráti na svojich pôvodcov, ktorí zostanú bez Božieho požehnania.
Žiť v pravde nie je zložité: byť úprimný k ľuďom, dôverovať im, nepretvarovať sa, hovoriť pravdu, metódou drobných krokov sa stále snažiť niečo zlepšiť, najmä seba. Rozhodnutia treba robiť s vedomím, že ak je Boh na našej strane, nemáme sa čoho báť.
Nemožno celý život iba hľadať, meniť názory a orientáciu. Keď človek len frfle, kritizuje, ľutuje sa a ohovára, niekde urobil chybu. Ani deň nemožno ignorovať dopravné značky, rýchlo na to doplatíš. Treba sa spoliehať aj na skúsenosti iných, skúsenosti stáročí. S vekom sa cesta zužuje, vlastne nie je kam ísť a ako povedal misionár Štefan Zlocha, všetci spejeme k čistote, poslušnosti a chudobe.
K životu treba mať zdravie, výdrž, dobré nervy a humor s postojom, nebrať všetko vážne, ani seba. Raz vyhráš, inokedy prehráš, mrzí ma to 5 minút.
Najdôležitejším faktom je Boh. Ten dáva silu a optimizmus, veď sme tu iba nakrátko, na skúšku a nakoniec sa všetko dobre skončí. Vyhorenosť, ľahostajnosť, amaterizmus, pesimizmus, vysoké nároky, ľutovanie sa, sú vlastnosti, ktoré nemám rád. Kto je takýto, sám si ničí život, aj svojmu okoliu ho strpčuje a nikdy nič nedokáže. Odpočívať budeme v nebi. Páter Zloch povedal, že „telo má ísť do hrobu zhumpľované“.
A co vás čeká v budoucnosti. Co plánujete v literární oblasti?
Ak nebudem poslancom, vrátim sa k spisovateľstvu, to ma najviac baví. Aj teraz tomu veľa venujem, denne píšem, aj na facebook, diskutujem a píšem blogy, pracujem na dvoch knižkách. Moja webová stránka od r. 2006 si vyžaduje stálu aktualizáciu a najmä propagáciu. Byť pri počítači je denne niekoľkohodinový chlebík: zaujímavé diskusie, vzájomné upozornenia na dobré články, peknú hudbu, nádherné obrazy, zaujímavé tvrdenia. Keby som to nerobil, nedostal by som sa ako 73 ročný v r. 2012 s vysokými preferenciami do parlamentu. Doteraz som tam mal 303 príhovorov.
V dlhom živote všeličo zažijete. Často sa vám v hlave vytvára ruženec úvah, ktorých sa nezbavíte, pokiaľ ich nenapíšete. Pri nekončiacej práci sa vynárajú staré asociácie, text sa vylepšuje, niekedy aj kazí. Je umením vybrať v správnom momente správne veci, dať ich na správne miesto a povedať: „Dosť! Lepšie to už nebude.“
Keď ma vyhodili po voľbách v r. 1992 z vlády, dostal som dar času dopísať prvotinu Prísne tajné - ako sme boli malí. Keď ma vyhodili pri čistke v Kancelárii prezidenta v r. 1995, dopísal som Lúčenie. Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní (700 strán) sa rodila dlho, najmä ku koncu by sa zišlo, keby ma odniekiaľ vyhodili. Keď som mal 66, vyhodil som sa zo všetkého sám a stal som sa spisovateľom. Za dva roky som vydal: Ako sme boli Taliani, Ktorého si, Mária, do neba vzala a Odtajnené po 60 rokoch. V r. 2010, keď mi do NR SR chýbalo 243 hlasov, som vydal knihu Dva roky bloger.
Písanie mi dáva radosť z tvorby, zo stále dokonalejšieho vyjadrenia myšlienky, z náhlych „osvietení“, ktoré sa objavia a zmiznú ako motýle. Ak chcete robiť niečo na úrovni, všetko je drina. Vysoko vyskočiť, dobre vychovať dieťa, vášnivo robiť vedu je tvrdou prácou, radosť z nej prevýši pot a slzy. Literatúra musí byť pravdivá, nie vykonštruovaná z patologických prípadov, ktorými berieme druhým radosť zo života. Čo nie je pretrpené, vydreté, prepotené, znie nepresvedčivo. Život je ťažký, často nepochopiteľný. Ľudia očakávajú od spisovateľov, že im niečo z jeho tajomstiev vysvetlia, najmä vo vyššom veku by mali svoje skúsenosti prezradiť.
V spisovateľskej komunite som člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov a predseda Pi-klubu spisovateľov. Je to zaujímavé tvorivé spoločenstvo rôznych ľudí. Majorita katolíkov je zabezpečená, ale máme aj luteránov, ateistov a Židov. Medzi nami sú len muži - pravičiari, ľavičiari, strední aj liberáli. Nestrkáme ľudí na večné časy do šuflíkov, nikoho neodsudzujeme, treba nie 7 ale 77 krát odpustiť, to znamená vždy.
Čislo pi – 3,14159265..., má nekonečný počet cifier, je symbolom toho, že naše priateľstvo bude večne trvať. Naše literárne ambície však lepšie vystihuje sloveso pi. Náš klub je o tolerancii: kto nie je môjho názoru, nie je môj nepriateľ. K rokovaniu patrí dobrá nálada a vzájomné uťahovanie, nie opaskov. Je o literatúre, priateľstve, tvorivosti, intelektuálnom ekumenizme a víne. Je to model budúceho, aj politického života.
Klubové akcie sú mesačne, okrem toho pripravujeme mnohé tvorivé akcie - prezentácie kníh, vernisáže, koncerty, besedy. Keď idem domov po pol noci dole kopcom vo Svätom Jure, mesiačik svieti, psy zavíjajú a mne sa roztrhnú igelitové tašky, ktoré sa s vínom vedľa cintorína gúľajú do priekopy a ja spievam „Gúľalo sa gúľalo, to červené vínečko.“
Podstatné je brať ľudí takých, akí sú, nechcieť ich obrátiť na svoje gusto. Nikoho nesmieme zavrhnúť, skôr podporiť, nalomenú trstinu neodlomiť, tlejúci knôt nezhasnúť, nemať voči ľuďom predsudky, hovoriť pravdu, pátrať po nej, rýchlo odpustiť, zabudnúť, veľa tvoriť a málo troviť.
Ľudský život je krátky, aby ste sa počas neho dopracovali ku všetkému peknému. Veľa krásnej hudby som nepočul, zaujímavých kníh neprečítal, nádherných obrazov nevidel, veľa vecí nepochopil. Dlho ma mrzelo, že som nerozvinul futbalový talent, otec nás bratov nechcel pustiť do prostredia futbalu. Bol som majster Slovenska dorastu v skoku o žrdi, mal som slovenský rekord. Svetové rekordy seniorov v tejto disciplíne sa evidujú do 65 rokov. Chcem napísať závet a skočiť sveťák. Rád by som sa naučil hrať na harmonike, po francúzsky, zalietal si na rogale, niekde sa zašil pod briezkami na mesiac!
Keď sa do niečoho pustíte, treba to robiť naplno. Stále robím paralelne viac vecí, aspoň jedna sa podarí. Druhá skrachuje, tretia beží, štvrtá ani nezačne a piata sa plánuje. Vždy sa máte na čo tešiť. Prehry vás naučia vyhrávať, výhry prehrávať a nerobiť si nič z toho. Dôležitejšie je bojovať ako zvíťaziť, snaha je viac, ako výsledok. Netreba brať život, ani seba príliš vážne!
První část rozhovoru najdete zde
